Ako som o pomoc volal... (časť I.)

Autor: Matúš Kollárik | 22.10.2014 o 16:42 | (upravené 26.2.2015 o 23:40) Karma článku: 3,08 | Prečítané:  397x

Ako lektor, som učieval angličtinu na súkromnej škole. Poviete si, ty Mufty a učiteľ? Tebe šibe? Však nemáš ani školu na to. Poviem vám keď človek chce a je šikovný a verí si, všetko ide. Ale o inom som chcel. Ako som učieval v škole, na hodinách som pociťoval úzkostné pocity. Najprv málo, potom sa to stupňovalo. Až to prišlo do takého bodu, že som strácal energiu a bolo mi na odpadnutie.

Musím si dať pauzu. Okamžite!

Prešli 1-2 mesiace a ja som prežíval doposiaľ asi najhoršie obdobie svojho života. Išiel som sa zblázniť od strachu. Boli noci kedy som mal chuť spáchať samovraždu. To myslím vážne. Ešte nepríjemnejšie boli myšlienky, ktoré sa mi hlavou honili. A ja som si nevedel vysvetliť, čo sa to so mnou deje do čerta. Konečne som pochopil ako môže človek klesnúť na úplne dno, keď už nemá chuť žiť a všetko mu je ľahostajné. Už rozumiem všetkým tým dušiam, ktoré spáchali samovraždu. Nevydržali ten psychický tlak. Myšlienka, ktorá ma udržovala na žive bola: "Ja sa z toho vyliečim!" Aj keď väčšina mojej bytosti tomu verila, stále som pochyboval.

Vyskúšal som psychológa. Mamča ma tam objednala a vravela:

Neboj sa, on ti pomôže je to uznávaný psychológ.

Prišiel som tam. Čakárňoval asi 5 minút, kým ma doktóre zavolal dnu. Sadol som si. Začal sa pýtať a zisťovať, kto sedí oproti. Meno, priezvisko, bla, bla, blah..Všetky tie nudné ale "prepotrebné" záležitosti. Išiel na to psychologicky. A prečo nie. Mne sa uľavilo, keď som rozprával, ale stále som mal pocit, že to k ničomu nevedie.

O týždeň sme sa videli znovu. To mi dal už nejaké testy osobnosti. Cítil som sa nepríjemne, asi spomienka na školské časy. Bolo to zábavné ako politická beseda v telke :-)

Vyšlo mu tam že mám samovražedné sklony. Čo? Ja? Och , aká to pičovina. Zo strachu som si nechcel pripustiť pravdu. "Utiekol" som a už som sa nevrátil.

 

Napadla ma možnosť zavolať kamarátke Sovičke. Zaoberala sa liečbou tela aj duše. Asi to bude ono, povedal som si. Prišiel som k nej a začal rozprávať, čo ma trápi. Sadli sme si do obývačky a ja som sa uvoľnil. Robila so mnou hypnózu. Nemusíte sa ničoho báť, je to príjemné a človek je pri plnom vedomí. Začal som pociťovať pokoj. Blažený pokoj, ktorý mi dlho dlho chýbal. Pokoj, ktorý bol vo mne. Jeho studnička je neustále vo Vás, stačí sa zastaviť a vnímať v sebe túto oázu. Riešili sme rodičov, moje minulé životy a energie v tele. Cítil som sa dobre, nasmial na sebe, hlavne veci ktoré ma desili, mi boli odrazu úplne smiešne. Spokojný som odchádzal. Pomohlo. Ale len dočasne. Sovička mi zachránila život. A ja jej dodnes z celého srdca ĎAKUJEM.

Ešte párkrát som ju navštívil. A nejaké veci sme dali na poriadok.

Pokračovanie bude, nebojte šebe :-)

2.časť

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?