Ako som o pomoc volal...časť druhá

Autor: Matúš Kollárik | 29.10.2014 o 18:45 | (upravené 20.2.2015 o 15:31) Karma článku: 3,32 | Prečítané:  404x

Bolo mi lepšie. Začal som učiť súkromne. Začal som nový život, ako to ľudia volajú. Práca mi šla dobre, zarábal som viac a bol som spoko-loko. Až do okamihu, kým ma moji úzkostliví kamaráti znova navštívili. Asi sa im zunovalo. No, čo chýbal som Vám?

Ďalšia návšteva u Sovičky. Pomohla.

Čas plynul ako rieka pokojná a mne bolo fajn. Myslel som si že, už mám najhoršie za sebou. Mýlil som sa. Bol koniec apríla, večer. Začal som pociťovať tlak na hrudi, ale celý deň mi bolo akosi nedobre. Tentoraz to bolo vážne. Telíčko sa roztriaslo. Myslel som si, že asi umieram. Mamine hovorím nech volá sanitku. Rýchlo, je mi strašne zle. Triaslo ma ako vibrátor. Už ma len hodiť do vane, pridať prací prášok a máme vypraté.

Humor je vážna vec!

Prichádza sanitka a tetuša lekárka mi hovorí aby som sa ukľudnil. 

Sto čertov do mňa!

Jebe ti?

Nevidíš ako ma trasie, mám strach o svoj život a ty zadreš takú kokotinu? Bol som veľmi nasratý. Ako sa môžem ukľudniť? Podáva mi tabletku magnézia. Poctivo papám, pomáha, som pokojnejší a ja jej Ďakujem. 

"Tak čo, pán Kollárik, chcete sa ísť vyšetriť do nemocnice?" navrhuje môj anjel.

Neprotestujem. Idem s nimi.

 

Z nemocnice ma vyzdvihol brácho a ja som bol rád, že som opäť doma. Doktor zo špitálu mi dal tabletky od úzkosti. Toto ja jesť nebudem. Spapal som. Poslušne.

Po Veľkej Noci som sa vybral k pani obvodnej doktorke. Ta ma predpísala k psychiatrovi. Došiel som tam, napísala lieky a hajde si odfajčiť pečeň. Však čo, vymeníme novú. Bude reklamácia :-)

Lieky od úzkosti zabrali, antidepresíva nie. Po čase si moje telo vytvorilo voči týmto liekom ochranu. Prestali účinkovať. No fasa, som v peknej riti. 

Bolo leto, zatiaľ čo si iní užívali počko, ja som sedel doma. Bál som sa vyjsť medzi ľudí. Bál som sa, že sa to môže zopakovať. Akonáhle som vyšiel von z domu, prejsť sa alebo do obchodu, zmocnil sa ma strach a divné pocity. Keď som s tým bojoval, začala ma bolieť hlava. Celý utrápený som žil takto 4 mesiace. Samozrejme že boli aj svetlé okamihy, víkend v horách napríklad, nejak som tu cestu vydržal, pretože hory sú liek.

Prestávalo ma to baviť. Musí predsa existovať cesta von z tohto problému...

 

1.časť

3.časť

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?