O čarovnom starčekovi

Autor: Matúš Kollárik | 25.11.2015 o 16:53 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

Šiel som do Žiliny pozrieť svojich spolužiakov zo strednej. Prišlo mi zvláštne, že sú ešte v škole ked sa im 2-ročka už dávno skončila. Vošiel som do triedy a pozdravil ich.

Učiteľke som povedal, že si sadnem dozadu  a budem pozorovať čo sa učia. Ona však navrhla aby som prečítal 60 strán nejakého odborného textu za 5 minút. Pozerám sa na tie papiere a hovorím si toto fakt nedám. Nezaujímavé a samé odborné výrazy. Radšej mám jednoduchú ľudskú reč. Rozlúčil som sa s nimi a pobral som sa do preč. To som, ale ešte nevedel aká cesta ma ešte čaká.

Kráčam centrom mesta a po polhodinke chodenia som sa ocitol v časti v ktorej som nikdy nebol. Okolo mňa boli žlté hradby a predo mnou úzka ulička. Vošiel som dnu. Cestička klesala až do tmavého suterénu. Slepá ulička. Idem teda hore schodmi a prišiel som na nejakú povalu.

Stratil som sa.

Na povale len samé haraburdy, ale uložené tak ako keby ich niekto dôkladne naaranžoval. V tom sa začne dymiť z malého stolčeka. Chytá ma panika a snažím sa ho uhasiť. Ale čím viac sa snažím, tým viacej dymí. Naraz ma napadne nechať ho tak. Stolček zrazu prestane dymiť a je v stave ako keby sa nič nestalo. Kde som sa to ocitol?

V tom vidím, že v streche tej povaly je kukátko. Ako keby ma niekto pozoroval. Podídem bližšie, kukám cez kukátko a oproti sebe vidím škridlovú strechu. Preskočím na ňu. To už sa ale oproti mne objaví starček. Ide z neho pohoda a pokoj. Pozerá sa na mňa tými šibalskými očami a hovorí mi:

Tam, kde si, je sliepka.

Žiadnu tu ale nevidím a pýtam sa ho kde je. Ale keď sa pozriem bližšie, tak v škridľovej streche sa skrýva obraz tej sliepky. Treba sa dívať z iného uhlu. Starček mi hovorí, že som zvládol jeho hru. Ta prvá bola o ne-robení. O zachovaní kludu a pokoja. Dym bol obraz strachu a nebezpečenstva, ktorý stačilo nechať tak. Nič nerobiť. Keby som sa ho snažil silou mocou uhasiť, zhorel by som tam. Tá sliepka mala za úlohu naučiť ma vidieť veci z iného pohľadu, dívať sa inak.

Poďakoval som starčekovi. On mi vraví, nech si dáme ešte na pamiatku selfíčko. V tom vyjde z domu jeho manželka. Na hlave má také páčo ako Albert Einstein len 10-krát väčšie. Ide ma rozpučiť od smiechu. Starenka sa smeje tiež. Dávame ešte selfíčko s ňou a ja s nimi lúčim.

V tom zazvoní zvonček pri dverách a ja sa zobudím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi. Takmer polovica dnes žijúcich ľudí zažije podnebie aké nepoznáme

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.


Už ste čítali?